Prečo mám niekedy pocit, že už nevládzem?

Prečo mám niekedy pocit, že už nevládzem?

Keď sa snažíme zvládnuť všetko, vyhovieť všetkým a zabúdame, že aj my máme svoje hranice.

Sú dni keď sa zobudíme unavení, hoci sme spali celú noc. Pred nami je ďalší deň plný povinností, rozhodnutí a očakávaní. Vieme, čo všetko treba urobiť, no už samotná predstava ďalšieho dňa nás vyčerpáva.

Napriek tomu vstaneme a pokračujeme. Vybavujeme, organizujeme, pracujeme, staráme sa o druhých. Odkladáme vlastné potreby, pretože teraz na ne nie je čas. Možno zajtra. Možno cez víkend. Možno keď konečne dokončíme všetko, čo máme rozrobené.
Lenže ten okamih neprichádza. A niekde medzi všetkými povinnosťami sa objaví myšlienka: Ja už naozaj nevládzem.

Prečo sa to deje? A prečo niekedy nestačí ani odpočinok, aby sme znovu získali energiu?

Keď únava nie je iba telesná
Únava je prirodzenou súčasťou života. Po fyzickej námahe potrebujeme odpočinok, po náročnom dni spánok. Problém nastáva, keď sa únava stáva našim každodenným spoločníkom a nezmizne ani vtedy, keď si doprajeme voľno.

Dlhodobý stres totiž neovplyvňuje iba našu náladu. Zasahuje aj do fungovania organizmu. Keď čelíme náročnej situácii, telo aktivuje stresovú reakciu. Zvyšuje sa naša pohotovosť, pozornosť sa sústreďuje na zvládnutie problému a organizmus mobilizuje energiu.
Krátkodobo je tento mechanizmus užitočný. Pomáha nám reagovať na výzvy. Ak však záťaž pretrváva a nemáme dostatok priestoru na zotavenie, môže sa objaviť narušený spánok, podráždenosť, problémy so sústredením, bolesti hlavy či pocit neustáleho napätia.
Človek pritom nemusí prežívať žiadnu mimoriadnu životnú udalosť. Niekedy stačí dlhé obdobie každodenných povinností, ktoré sa postupne nahromadia.

A práve tu sa dostávame k dôležitej otázke.

Naozaj nás vyčerpáva všetko, čo musíme robiť? Alebo aj to, čo si myslíme, že musíme robiť?

Neviditeľný zoznam povinností
Každý z nás má svoj zoznam úloh. Niektoré sú nevyhnutné. Musíme sa postarať o deti, zabezpečiť domácnosť, pracovať, zaplatiť účty či splniť záväzky. Popri nich však často existuje ešte jeden, menej viditeľný zoznam. Veci, ktoré by sme mali stihnúť. Ľudia, ktorých by sme nemali sklamať. Očakávania, ktoré by sme mali naplniť. Predstavy o tom, ako by mal vyzerať náš domov, práca, rodina alebo my sami.

Postupne sa môže stať, že prestaneme rozlišovať medzi tým, čo je skutočne nevyhnutné, a tým, čo sme si za nevyhnutné iba zvykli považovať.
Niektoré povinnosti sme prijali pred rokmi, keď boli naše okolnosti úplne iné. Iné sme prevzali preto, že sa to od nás očakávalo. A ďalšie si vytvárame sami, pretože máme pocit, že len tak budeme robiť veci správne.

Zriedkavo sa však zastavíme a položíme si otázku:
Platí to ešte stále? Je toto naozaj potrebné? A musí to byť práve na mne?

Prečo sa bojíme niečo pustiť?
Predstavme si človeka, ktorý má množstvo pracovných a osobných záväzkov. Dlhodobo cíti, že už všetko nestíha. Vie, že by potreboval niečo obmedziť, no zakaždým, keď o tom začne uvažovať, objavia sa obavy.
Čo ak niekoho sklame? Čo ak príde o príležitosť? Čo ak ostatní nadobudnú pocit, že je nespoľahlivý? Čo ak sa rozhodne nesprávne a neskôr to oľutuje?

Tak radšej pokračuje.

Psychológia pozná jav nazývaný katastrofizácia. Ide o spôsob uvažovania, pri ktorom máme tendenciu predstavovať si nepriaznivé dôsledky situácie ako pravdepodobnejšie alebo závažnejšie než na aké máme skutočné dôkazy.

Niekedy si v mysli vytvárame celé katastrofické scenáre. Predstavujeme si tie najhoršie možné následky svojho rozhodnutia. Čo ak prídeme o peniaze? Čo ak stratíme niečo, čo sme roky budovali? Čo ak niekoho sklameme alebo urobíme chybu, ktorú už nebudeme vedieť napraviť?

Niektoré z týchto scenárov sa teoreticky naozaj môžu stať. Rozdiel je však medzi tým, čo je možné a tým, čo je pravdepodobné. A práve tento rozdiel sa nám pod vplyvom strachu môže začať strácať.

Obavy môžu narásť natoľko, že nás doslova ochromia. Nedokážeme urobiť rozhodnutie, hoci si uvedomujeme, že súčasná situácia nás vyčerpáva, oberá o energiu alebo nás dokonca finančne poškodzuje. A tak radšej pokračujeme v tom, čo poznáme. Nie preto, že je to pre nás dobré, ale preto, že neistota spojená so zmenou sa nám zdá ešte hrozivejšia.

Nie každá obava je katarstrofizáciou. Niektoré rozhodnutia naozaj prinášajú riziká a treba ich dôkladne zvážiť. Problém však nastáva, keď naše predstavy o možných následkoch začnú rozhodovať namiesto nás.
Môžeme sa napríklad obávať, že ak odmietneme ďalšiu povinnosť, narušíme vzťah. Že ak ukončíme činnosť, ktorej sme venovali veľa energie, všetko predchádzajúce úsilie stratí zmysel.
A tak zostávame pri niečom, čo nás už dlhodobo vyčerpáva, nielen preto, že to potrebujeme, ale aj preto, že sa bojíme, čo sa stane, keď prestaneme.

Vzniká zvláštny paradox: zo strachu pred tým, čo by sa mohlo stať zostávame v situácii, o ktorej už vieme, že nám škodí.

„Čoho sa vlastne bojím viac – toho, čo sa môže stať, keď niečo zmením, alebo toho, čo sa už teraz deje a bude ďalej diať, keď nič nezmením?"

Aj rozhodnutie nič nemeniť je totiž rozhodnutím. A aj ono môže mať svoje následky.

Keď nás pri rozhodovaní drží minulosť
Existuje ešte jeden zaujímavý psychologický mechanizmus. V behaviorálnej ekonómii a psychológii rozhodovania sa označuje ako efekt utopených nákladov.

Predstavuje našu tendenciu pokračovať v určitej činnosti aj vtedy, keď už pre nás nie je výhodná, pretože sme do nej v minulosti investovali čas, peniaze alebo úsilie.

Možno sme roky budovali nejaký projekt. Možno sme prijali záväzok, ktorý nám kedysi dával zmysel. Alebo sme venovali veľa energie činnosti, ktorá už dnes neprináša to, čo sme od nej očakávali.
Myšlienka na jej ukončenie v nás môže vyvolávať pocit, že všetko predchádzajúce úsilie bolo zbytočné.
Lenže minulé investície už nedokážeme zmeniť. Môžeme však rozhodnúť, koľko ďalšieho času a energie chceme venovať tomu, čo nám už neslúži.

To, že niečo malo v našom živote kedysi veľký význam, ešte neznamená, že rovnaký význam musí mať aj dnes.

Niektoré rozhodnutia boli správne v čase, keď sme ich urobili. To však neznamená, že ich nemôžeme prehodnotiť, keď sa naše okolnosti zmenia.

Čo sa stane, keď niečo naozaj pustíme?
Práve tu sa môže objaviť prekvapujúca skúsenosť. Rozhodneme sa niečo ukončiť, odložiť alebo obmedziť. Urobíme krok, ktorého sme sa dlho obávali. A potom zistíme, že sa nestalo nič katastrofické. Možno niekto prejaví sklamanie. Možno musíme upraviť svoje plány. Možno sa vzdáme jednej príležitosti.
Ale život pokračuje ďalej.
Niektoré veci sa vyriešia aj bez našej účasti. Iné sa ukážu ako menej dôležité, než sme si mysleli. A pri ďalších zistíme, že sme ich udržiavali najmä zo zvyku.

Samozrejme, nie každé rozhodnutie prináša okamžitú úľavu a nie každý záväzok môžeme jednoducho opustiť. Niekedy máme reálne finančné, rodinné či pracovné povinnosti, ktoré nemožno ignorovať. Aj vtedy však môžeme skúmať, či existuje iný spôsob, ako ich napĺňať.

Zaujímavé je, že práve skúsenosť môže postupne oslabiť naše obavy. Keď zistíme, že nepríjemný dôsledok bol zvládnuteľný alebo, že sa obávaná situácia vôbec nenaplnila, získavame nový podklad pre svoje budúce rozhodovanie.

Nie všetko, čoho sa bojíme, sa musí stať. A nie všetko, čo sa stane, musí byť katastrofa.

Prečo niekedy nestačí oddych?
Keď sme vyčerpaní, prirodzene hľadáme spôsob, ako si oddýchnuť. Doprajeme si voľný víkend, prechádzku, masáž alebo niekoľko dní dovolenky. Tieto aktivity môžu pomôcť zmierniť napätie a podporiť zotavenie.
Ak sa však po návrate ocitneme v rovnakom kolobehu neúnosných povinností, únava sa môže veľmi rýchlo vrátiť.

Je to podobné, ako keby sme sa snažili dopĺňať vodu do nádoby, z ktorej neustále odteká.
Niekedy preto nepotrebujeme iba viac oddychovať. Potrebujeme sa pozrieť aj na to, čo nás opakovane vyčerpáva.

Možno máme priveľa povinností. Možno pracujeme v prostredí, kde nemáme dostatočnú podporu. Možno sa staráme o druhých bez možnosti vystriedania. Alebo sa usilujeme udržať priveľa vecí súčasne.

Oddych je dôležitý. Nemal by však slúžiť iba na to, aby sme dokázali pokračovať v podmienkach, ktoré nás dlhodobo vyčerpávajú.

Ako pokračovať, keď už máme pocit, že nevládzeme?
Nemusíme okamžite meniť celý svoj život. Užitočnejšie môže byť začať malým, premysleným krokom.

Najskôr si pomenujme, čo nás skutočne zaťažuje.
Skúsme si na papier napísať všetky pravidelné povinnosti, záväzky a činnosti, ktoré nám zaberajú čas alebo energiu. Nielen tie pracovné ale aj osobné.
Potom sa pri každej z nich zastavme a položme si tri otázky:
1. Čo sa reálne stane, ak túto činnosť prestanem robiť alebo ju na určitý čas obmedzím?
2. Je tento dôsledok skutočne pravdepodobný, alebo si ho iba predstavujem?
3. Existuje spôsob, ako túto povinnosť zjednodušiť, odložiť, rozdeliť s niekým ďalším alebo úplne ukončiť?

Dôležité je rozlišovať medzi skutočným rizikom a nepríjemným pocitom, ktorý v nás rozhodnutie vyvoláva. Niekedy sa totiž nerozhodujeme podľa toho, čo je pre nás dlhodobo udržateľné, ale podľa toho, čomu sa chceme práve teraz vyhnúť. Napríklad nepríjemnému rozhovoru, pocitu viny alebo neistote.

Potom si vyberme jednu vec. Nie desať. Jednu.
Niečo, čo môžeme bezpečne obmedziť, odložiť alebo prestať robiť.

Vopred si premyslime možné dôsledky a spôsob ako ich zvládneme. Ak je rozhodnutie vratné, môžeme ho najskôr vyskúšať na určitý čas. A napokon si všimnime, čo sa skutočne stalo.
Naplnili sa naše obavy? Boli dôsledky také vážne, ako sme očakávali? Získali sme viac času, pokoja alebo energie?

Takéto malé skúsenosti nám môžu pomôcť robiť ďalšie rozhodnutia realistickejšie.

Ak však vyčerpanie trvá dlhšie, výrazne narúša spánok alebo každodenné fungovanie, je vhodné obrátiť sa na lekára či odborníka na duševné zdravie. Pretrvávajúca únava môže mať aj zdravotné príčiny, ktoré nemožno vyriešiť iba zmenou povinností.

Umenie pustiť to, čo už nevládzeme niesť.
Mnohokrát si myslíme, že riešením nášho vyčerpania je naučiť sa lepšie organizovať čas. Byť výkonnejší, disciplinovanejší, efektívnejší. Niekedy nám to skutočne pomôže. Ale čo ak problém nie je v tom, ako si organizujeme povinnosti? Čo ak ich jednoducho máme priveľa? Potom ani dokonale naplánovaný deň nemusí priniesť úľavu.

V takom prípade potrebujeme prestať hľadať spôsob, ako do svojho života zmestiť ešte viac, a začať premýšľať, čo z neho môžeme uvoľniť. Pustiť niečo neznamená, že sme sa vzdali svojich hodnôt, cieľov alebo zodpovednosti. Znamená to, že sme si uvedomili rozdiel medzi tým, čo je pre nás dôležité, a tým, čo sme iba príliš dlho za dôležité považovali. A práve vtedy vznikne priestor na veci, na ktorých naozaj záleží.

Na vzťahy, ktoré chceme rozvíjať. Na prácu, ktorá nám dáva zmysel. Na vlastné zdravie. Na obyčajné chvíle, v ktorých nemusíme nič dokazovať ani stíhať.

Nie vždy potrebujeme viac síl, aby sme zvládli všetko. Niekedy potrebujeme odvahu rozhodnúť sa, že všetko zvládnuť nemusíme.

Dnes si môžeme položiť jednoduchú otázku:

Čo vo svojom živote stále držím len preto, že sa bojím, čo by sa stalo, keby som to pustil?

Najčastejšie otázky:
1. Prečo sa cítim vyčerpaný, aj keď mám dostatok spánku?
Únava nemusí súvisieť iba s nedostatkom spánku. Môže byť dôsledkom dlhodobého stresu, psychického napätia alebo nedostatočného zotavenia. Ak vyčerpanie pretrváva aj napriek odpočinku, je vhodné poradiť sa s lekárom, pretože môže mať aj zdravotné príčiny.

2. Prečo je také ťažké vzdať sa niečo, čo ma už vyčerpáva?
Dôvodom môže byť strach z možných následkov, ale aj efekt utopených nákladov. Ak sme do niečoho investovali veľa času, peňazí či energie, môže byť pre nás ťažké prestať, aj keď nám pokračovanie už neprináša úžitok. Pomáha zamyslieť sa nad tým, čo nám daná činnosť prináša dnes, nie iba nad tým, čo sme do nej vložili v minulosti.

3. Čo môžem urobiť ako prvé, keď mám pocit, že už nevládzem?
Nemusíme okamžite meniť celý svoj život. Začnime tým, že si pomenujeme najväčšie zdroje záťaže a vyberieme jednu povinnosť, ktorú môžeme bezpečne obmedziť alebo s niekým rozdeliť. Dôležité je dopriať si aj priestor na zotavenie. Niekedy môže práve jedna malá zmena priniesť citeľnú úľavu.

Odborné zdroje a použitá literatúra:
1. World Health Organization (WHO) – Stress. Informácie o strese, jeho prejavoch a vplyve na psychické a fyzické zdravie
2. American Psychological Association (APA) – Stress effects on the body. Odborné informácie o účinkoch dlhodobého stresu na organizmus.
3. Beck,J.S.(2020) – Cognitive Behavior Therapy: Basics and Beyond (3.vydanie). Guilford Press. Odborná literatúra ku kognitívnym skresleniam vrátane katastrofizácie.
4. Arkes,H.R.,&Blumer,C.(1985) – The Psychology of Sunk Cost Organizational Behavior and Human Decision Processes, 35(1), 124 – 140. Klasická vedecká štúdia o efekte utopených nákladov.

Mohlo by vás zaujímať aj:
1. Prečo hovorím áno, keď chcem povedať nie?
2. Prečo mám pocit, že som neviditeľná?

Kto vás článkom sprevádzal?
PhDr. Elena Marchallé
Autorka Magazínu Marchallé, výtvarníčka a sprievodkyňa osobným rozvojom.

Vo svojej práci prepájam poznatky zo sociálnej práce, tvorivé vyjadrovanie a individuálny prístup k človeku. Prostredníctvom článkov Magazínu Marchallé otváram témy každodenného prežívania, medziľudských vzťahov a sebapoznania.
Verím, že porozumenie vlastnému prežívaniu nám môže pomôcť robiť vedomejšie rozhodnutia a nachádzať nové možnosti v situáciách, ktoré sa nám zdajú náročné.

Galéria Marchallé – priestor pre tvorivosť, poznanie a návrat k sebe.